Výkeci troch šialencov

Harry ešte stále šokovane pozoroval hnedovlasého muža so širokým úsmevom, ktorý im práve oznámil, že prešli prvou časťou skúšok na školu pre lovcov. Okamžite siahol do chrániča na prútik, ktorý si zaobstaral, aby sa uistil, že má prútik stále pri sebe. Na jeho nesmiernu úľavu tam boli oba jeho prútiky.

Zaprel sa rukami o zem a vstal. Jeho šok pomaly ustupoval a nahrádzalo ho uvedomenie si situácie. Podľa slov hnedovlasého muža už najťažšou skúškou prešli, teraz im zostávajú iba tie jednoduchšie skúšky, ktoré majú, pravdepodobne, preskúmať ich magický potenciál.

Zaplavil ho silný, takmer euforický pocit premiešaný s nesmiernou úľavou.

Lepšie na tom neboli ani ostatní v miestnosti. S udivenými výrazmi sa dvíhali zo zeme, niektorí čosi šomrali, iní sa ešte stále hľadeli na usmiateho muža a hŕstka z nich mala na tvári výraz úľavy a radosti, podobný tomu Harryho.

„Vy ste hŕstka tých, ktorí prešli skúškou. Okrem vás škola pozvala na skúšky stovku ďalších, ktorí však neuspeli pri prvej časti. Teraz vás odvediem na miesto, kde sa bude konať druhá časť skúšky. Ako som hovoril už predtým, nemusíte sa báť. Druhou časťou skúšky neprejde iba minimum uchádzačov. Teraz poďte za mnou.“ Počas jeho slov sa postavili všetci zvyšní prijatí uchádzači, a tak ho hneď nasledovali.

Čarodejník ich vyviedol von dverami. Ocitli sa pred neveľkým domom na čistine, obkolesenej lesom ihličnatých stromov. Harryho ešte aj po tých rokoch v magickom svete stále fascinovalo, ako sa taká veľká izba dokázala zmestiť do tak malého domčeka. Zväčšovacie kúzla boli jednoducho úžasné.

Na rukách mu od chladu vyskočila husia koža. Začínalo sa stmievať a Harry mal na sebe iba kraťasy a tričko s krátkym rukávom. Vybral by si bundu, ale netušil, kde skončili všetky jeho veci. Jediné, čo mu zostalo, boli dva prútiky, jeho starý z cezmíny a k tomu prútik s krvou baziliska, ktorý si kúpil v Austrálii.

Všetci sa postavili na lúku, pred čarodejníka, ktorý na nich čakal. Muž pokojne počkal, kým si nezískal pozornosť všetkých na lúke a až potom prehovoril.

„Druhá časť skúšok sa bude skladať z niekoľkých praktických a teoretických testov, ktoré preveria vaše zručnosti, nadania, silu, telesné schopnosti, inteligenciu, pozornosť a to, či dokážete pracovať v skupinách. Praktická časť vášho testu sa bude odohrávať tam.“ Rukou ukázal na les.

Budúci študenti sa najskôr takmer zdesene pozreli na les, potom navzájom na seba a nakoniec neisto na usmiateho muža. Potichu sa zasmial.

„Je mi ľúto, ale nepoviem vám, že žartujem.“ Zmaril ich nádeje.

„Veľa šťastia.“ Zaželal im a zmizol. Premiestnil sa bez akéhokoľvek zvuku. Harry ešte nevidel nikoho premiestňovať sa tak ticho.

Po jeho odchode sa rozprúdila hlasná vrava. Nikto netušil, čo presne ich čaká a čo vlastne budú ich skúšky obsahovať. A ani Harrymu to nebolo jedno. V živote už riskoval dosť na to, aby toho mal plné zuby.

Ale taktiež nemohol nechať ísť tých idiotov do lesa. Polovica z nich boli ešte len deti, ktoré sa nevedeli poriadne brániť. Vyorane sa hľadeli na temný les, bez toho, aby si ich niekto všímal. Takýmto tempom ich tam čosi zabije.

A tak sa zhlboka nadýchol a nahlas zapískal. Jeho čin mal požadovaný účinok, všetci stíchli a otočili sa na neho. Pri pohľade na nich zrazu Harry oľutoval svoje rozhodnutie.

„Ehm... no, takže,“ odkašľal si na začiatok a opäť sa zhlboka nadýchol, aby si dodal odvahy. Nepomohlo to.

 „Nevieme, čo nás v tom lese čaká, ale jedno je isté, teraz sme na jednej lodi a musíme spolupracovať. Ako povedal ten čarodejník, chcú otestovať aj to, ako dokážeme pracovať v skupinách.  Najlepšie by bolo, keby sme sa teraz rozdelili do skupiniek, v každej, nech je niekto mladší aj starší. Takto najbezpečnejšie preskúmame les a zvýšime naše šance na úspech. Čo vy na to?“ opýtal sa nakoniec. V duchu bol na seba hrdý, že sa nezakoktal. Išlo mu to celkom dobre, možno nie je až taký stratený prípad, ako si to o ňom myslel Snape.

„To by šlo.“ Súhlasil s ním ako prvý nejaký starší chalan v džínsoch a čiernom tričku. A potom, čo s ním súhlasil jeden, začali jeho plán považovať za dobrý všetci. Harry sa nedokázal ubrániť miernemu úsmevu. Vyzerá to tak, že je niekým aj bez slávneho mena. A takto mu to robilo omnoho väčšiu radosť, než jeho predošlá sláva.

Rozdelili sa do siedmich skupiniek po štyroch. V každej boli dvaja mladší a dvaja starší.

V Harryho skupine skončil chalan, ktorý s ním súhlasil ako prvý a dve dievčatá. Obe mohli mať tak dvanásť.

„Chris.“ Predstavil sa tmavovlasý chalan.

„Angela.“ Pokračovala jemná blondínka.

„Susan.“ Povedalo dievča s tmavohnedými vlasmi.

„Harry.“ Predstavil sa nakoniec aj on sám.

„U mňa sa nedávno prejavilo nadanie na hypnózu. Ale neviem ho ovládať, preto moji rodičia podali žiadosť na túto školu. Je to jedna z najlepších škôl na svete, ale dá sa o nej zohnať iba veľmi málo informácii.“ Hovorila Angela cestou do lesa.

„Ja mám silnejšiu mágiu, ako ostatní.“ Pokrčila plecami Susan.

„Ja mám o čosi lepšie zmysly ako ostatní.“ Povedal Chris.

„Na mňa sa ani nepozerajte. Ja som takmer obyčajný čarodejník.“ Dokonca pred seba aj zodvihol ruky na obranu, keď sa na neho otočili. 

„Musí v tebe byť niečo výnimočné, keď ťa vybrali. Sem sa dostanú iba tí, ktorí sú silnejší alebo nadanejší ako iní.“ Zamračila sa Susan.

„Možno máš pravdu.“ Pokrčil Harry plecami. Porazil baziliska, ako trinásťročný dokázal vyčarovať fyzického Patronusa, ovládal parselčinu a prijali ho na túto školu. Asi v ňom ozaj bolo čosi, čo vytŕčalo z davu. Akosi sa mu nechcelo veriť, že by ho sem prijali iba kvôli jeho menu. Alebo v to aspoň dúfal.

„A čo teraz?“ opýtal sa Chris, keď prekročili hranice lesa. Napravo od nich bola skupinka so štyrmi ľuďmi a naľavo bola ďalšia.

„Teraz pôjdeme ďalej.“ Rozhodol Harry a sám sa ako prvý vydal hlbšie do lesa. Prútik držal v ruke a mieril ním na stromy. Všetko okolo seba ostražito sledoval.

„Lumos.“ Zamrmlal po pár krokoch. Chris ho napodobnil. Dievčatá ešte neboli v čaroch také zdatné ako oni, tak to nechali na nich dvoch. Pre istotu si ich postavili medzi seba, aby boli v čo najväčšom bezpečí.

„Chris, je niečo niekde pri nás?“ rozhodol sa veriť schopnostiam tmavovlasého chlapca.

„O ničom neviem.“ Pokrútil hlavou.

Po minúte prečesávania lesa boli značne nervózny. Nikde sa nič nehýbalo.

„To ticho sa mi nepáči.“ Podotkol Chris.

„Ani mne.“ Povedal Harry.

„Pozor!“ zakričal odrazu Harry a vypáli kúzlo proti obrovskej ruke, ktorá sa rútila ich smerom. Chris nestrácal čas a okamžite vypáli na rovnaké miesto ako Harry. Ich kúzla dorazili do cieľa takmer súčasne. Ozval sa nepríjemne hlasný zvuk, ako keď sa lámu veľké kusy dreva, nasledoval pád na zem a potom ticho, narúšané iba hlasným dýchaním štyroch mladých čarodejníkov. Harry, Chris a dokonca ja dievčatá mali prútiky namierené na miesto, kde počuli ten rámus. Zatiaľ sa neodvažovali opätovne zapáliť svetlo, ktoré zmizlo, keď použili kúzla.

„Nič nepočujem.“ Zašepkal po pár sekundách Chris.

„Lumos,“ Odvážil sa zašepkať Harry a namieril prútik pred seba. Tvár sa mu skrivila potláčaným smiechom, keď osvetlil miesto plné triesok.

„Angela a Susan sa začali tichúčko chichotať a ani Chris nedokázal potlačiť úškrn.

„Takže toto je to, čo ťa tak vydesilo.“ Povedal Chris pobavene a ukázal na to, čo polo predtým konárom. Väčšina napätia, ktoré pociťovali zmizla, ale aj napriek tomu sa zhovárali tlmenými hlasmi.

„Tak toto mi nevyšlo.“ Súhlasil Harry.

„Ale aspoň vieme, že dávaš pozor.“ Pobavene sa zaškeril Chris.

„Budeme sa tváriť, že to bol nebezpečný strom.“ Sprisahanecky zašepkala Susan. To u ostatných vyvolalo tichý smiech.

Veľmi rýchlo ich však prešiel. Vytriezveli hneď potom, ako sa lesom rozľahol prenikavý výkrik, aký dokáže vydať iba vydesené dievča. Nasledovalo ho trojité hrubé brechanie niečoho veľkého. Nasledovali ďalšie výkriky a brechot, tentoraz však spojený so svetelnými zábleskami a výbuchmi, sprevádzajúcimi kúzla.

Chris a Harry sa na seba pozreli v jasnej zhode.

„To nech vás ani nenapadne!“ vykríkla Susan, ale márne. Harry a Chris sa rozbehli smerom, odkiaľ sa ozýval hluk a dievčatá nemali na výber a museli ich nasledovať. Susan na nich celú cestu udychčane nadávala.

Dobehli práve vo chvíli, keď sa jedna z troch hláv obrovského trojhlavého psa chystala uhryznúť nejaké malé svetlovlasé dievča. To, kde boli ostatní z jej skupiny netušili.

„Incarcerous!“ zvolal Harry a švihol prútikom. Kúzlo narazilo do obrovského psa, avšak nijako mu neuškodilo. Malo ho spútať.

„Lumos maxima.“ Chris pričaroval svetlo a rýchlym mávnutím prútika ho poslal nad nich.

„Hej, ty potvora! Tu som! Poď si po mňa!“ vykríkol. Trojhlavý pes hlboko a zúrivo zavrčal. Harryho telom prebehli zimomriavky, ale aj naďalej zbesilo mával na tú potvoru.

„Avis.“ Mávol Chris prútikom a vyčaroval pestrofarebné vtáčiky. Harry sa na neho pozrel ako na idiota.

„To snáď nemyslíš vážne?! Vtáčiky?!“ zvolal. Na viac sa už však nezmohol, lebo sa jeho smerom rozbehol trojhlavý pes s vycerenými zubami.

„Bež preč!“ zakričal na vydesené dievča. Menovaná na nič nečakala, odlepila sa od stromu, na ktorý bola celým telom natlačená a rozbehla sa preč.

„Impedimenta!“ vykríkol Harry. Pocítil vyšší úbytok mágie, aký by mal byť pri tomto kúzle, ale práve v tej chvíli mu na tom príliš nezáležalo. Pre Morganu! Rútil sa na neho pes veľký ako krava!

Jeho kúzlo narazilo do bežiaceho tvora a odhodilo ho dozadu. Jeho let zabrzdil až veľký a určite starý strom. Na psa sa zosypalo ihličie. Ozvalo sa praskanie dreva a strom sa pod váhou trojhlavého psa začal rúcať. Pes od bolesti zakňučal.

„Oppugno!“ zvolal Chris a mávol prútikom smerom ku psovi. Kŕdeľ vtáčikov sa vyrútil, sťa strely, proti psovi. Spoza spadnutého stromu sa ozvalo zavitie, keď sa ostré zobáky farebných vtáčikov zabodli do psej kožušiny.

„Stupefy!“ ozvalo sa unisono z úst Harryho a Chrisa. Ich kúzla narazili do trojhlavého psa naraz a nielen, že ho omráčili, ale ho aj odhodili niekoľko metrov ďalej.

Opatrne sa priblížili ku psovi.

„Vyzerá to tak, že sme ho dostali.“ Vydýchol si Harry.

„Hlavne ty si ho dostal. Ja som ti príliš nepomohol.“ Opravil ho Chris. Harry nad tým iba mávol rukou.

„Tie vtáčiky boli nakoniec dobré.“ Skonštatoval. Chris sa zachechtal.

„To ma naučila spolužiačka. Predtým som chodil na školu v Sydney.“ Priznal.

„Incarcerous,“ vyriekol Harry s prútikom namiereným na psa. Okolo jeho tela sa obmotali hrubé povrazy.

„Vieš, čo sa ti práve podarilo, Harry?“ opýtala sa Susan.

„Ehm, podarilo sa nám porazil trojhlavého psa?“ hádal.

„Ten pes má aj meno. Je to Kerberos.“ Povedala. Harry prekvapene zapískal.

„Ten Kerberos?“ uisťoval sa.

„Myslím, že je to jeden z potomkov toho Kerberosa, ktorého myslíš ty.“ Uškrnula sa na Harryho.

„Tých potvor je viac?“ opýtal sa Harry.

„A čo si čakal?“ opýtala sa ho. Tón jej hlasu niesol skeptický nádych.

„Čo je Kerberos?“ opýtal sa ich Chris.

„Trojhlavý pes strážiaci vstup do Hádovej ríše, čiže do podsvetia. Aspoň tak to o ňom hovoria mýty. Neveril som, že Kerberos je skutočný.“ Priznal. Odrazu ho niečo napadlo.

„Mohol by byť jeden z Kerberusových potomkov veľký asi tak tri metre?“ opýtal sa Susan. Tá pokrčila plecami.

„Je to možné, prečo?“ opýtala sa.

„Jedného takého som už stretol.“ Zatváril sa nespokojne.

„A žiješ? Už toto bolo obrovské.“ Šokovane sa na neho pozrel Chris. Harry pretočil očami.

„Je jeden mimoriadne účinný trik, ako uspať trojhlavého psa. Ale netuším, či by to fungovalo aj na tohto. Na Chlpáčika to fungovalo.“ Zamyslel sa.

„Aký trik?“ zaujímal sa Chris. Harry sa zlomyseľne uškrnul.

„Tak to ti neprezradím.“ Povedal.

Chris sa nebezpečne zamračil a skočil po Harrym tak rýchlo, že to ani nestihol zaznamenať. Zelenooký mladík sa zatváril šokovane, keď ho Chris zovrel železným stiskom. Nie však takým, aby mu dokázal ublížiť.

„Ako vidím, tak zmysly nie sú to jediné, čo máš vylepšené.“ Zavrčal. Jeho nový prútik ležal na zemi pri jeho nohách. Až teraz si uvedomil, ako ľahko s ním pracoval. Nerobil nijaké problémy, práve naopak, správal sa, akoby bol Harry odjakživa jeho pánom.

Harry sa zohol o niečo nižšie, tak, aby dosiahol rukou na pás. Chris ho pustil nižšie, zovretie však nepovolil.

„K prútiku sa nedostaneš.“ Upozornil ho. To sa však už Harrymu podarilo vytiahnuť svoj starý fénixový prútik. Na tvári sa mu objavil široký úškrn. Angela a Susan sa ticho zasmiali.

„To tvrdíš ty.“ Povedal. Skôr, než stihol tmavovlasý mladík zareagovať na mieril prútik na jeho nohy.

„Relaxio! Locomotor mortis!“ zvolal v rýchlom slede. Chris musel najskôr uskočiť pred iskrami, vďaka čomu pustil Harryho a hneď na to spadol na zem, lebo mu Harryho druhé kúzlo zviazalo nohy o seba.

Harry sa postavil nad neho a namieril na neho prútik. Spokojne sa na neho usmieval.

„Ešte si myslíš, že máš na vrch?“ opýtal sa ho.

„Prečo máš dva prútiky?“ opýtal sa ho zmútený Chris.

„Prečo si nám nepovedal o tvojej supersile a superrýchlosti?“ vrátil mu to Harry.

„Finite incantatem.“ Mávol nad ním prútikom. Povraz z Chrisových nôh zmizol a Harry k nemu natiahol ruku, aby mu pomohol vstať.

„Odpoveď je hudba. Hudba bolo to, čo tak efektívne uspalo trojhlavého psa.“ Odpovedal s miernym úsmevom na otázku, ktorú mu položili predtým.

„Hudba?“ neverila Susan.

„Hudba.“ Uistil ju Harry, ešte stále s úsmevom.

„To je...“ nenachádzala slov.

„Tak jednoduché, až je to bláznivé.“ Pomohol jej. Zasmiala sa.

„Áno.“ Súhlasila.

„Odkiaľ to vieš?“ zaujímala sa. Harry sa zasmial.

„Mám to odskúšané.“ Povedal pobavene.

„Harry? A čo ten Chlpáčik? Len mi nepovedz, že to bol ten trojhlavý pes!“ takmer sa zdesila Susan.

„Chlpáčik bol obrovský, čierny, uslintaný a chlpatý trojhlavý pes. Bol trochu zúrivý.“ Pobavene sa usmial na jej šokovanom výraze.

„Ja som mu to meno nedal. Tiež sa mi zdalo bláznivé dať niečomu takému meno Chlpáčik.“ Pobavene povedal. Susan nechápavo pokrútila hlavou.

„To je šialené.“ Skonštatovala.

„Ja viem.“ Povedal Harry.

„Ale je tu ešte čosi, čo sa ti dnes podarilo, Harry. Už aspoň vieme, prečo ťa prijali na školu pre lovcov.“ Povedala po chvíli Susan. Harry sa na ňu spýtavo zahľadel a zmätene nakrčil obočie. Susan sa usmiala.

„Dokázal si zosilniť účinok svojho kúzla. Tvoja Impedimenta bola silnejšia, než by mala byť.“ Usmiala sa na neho.

„Ozaj? A čo presne to znamená?“ opýtal sa.

„Tým si nie som istá. Môže to znamenať ‚len‘ to, že si silnejší ako iní čarodejníci alebo to, že dokážeš manipulovať s energiou. Ale povedala by som skôr, že si silnejší ako iní čarodejníci.“ Povedala nerozhodne.

„Manipulovať s energiou?“ nechápal Harry.

„Schopnosť manipulovať s energiou je nesmierne vzácna a nebezpečná schopnosť. Čarodejník, ktorý ju úplne rozvinie dokáže prakticky všetko. Energia je všade a vo všetkom okolo nás aj v nás. Je úplne vo všetkom, všetko je stvorené z energie. Dokonca aj mágia je iba istý druh energie. Merlin mal túto schopnosť, ale ani jemu sa nikdy nepodarilo úplne ju rozvinúť. Ale vďaka nej získal takú veľkú moc a slávu. Nikdy sa neobjavil čarodejník, ktorý by ju rozvinul do dokonalosti. Myslí, že to ani nie je možné. Je na to potrebné nadľudské chápanie. Musel by si pochopiť každú jednu energiu na svete a to je nemožné.“ Vysvetlila.

„Ale bolo by možné, že máš toto nadanie a dokážeš ovládať energiu, ktorú máš v sebe. To by bola vzácna a mocná schopnosť. Ale, samozrejme, tvoja sila by bola obmedzená, lebo by si dokázal používať iba svoju vlastnú energiu.“ Dodala.

To by bola skutočne úžasná schopnosť. Premýšľal Harry v duchu. A keby ovládol takúto schopnosť, tak by ho už nikto neoklamal. Dumbledore by si z neho nemohol urobiť len ďalšiu figúrku na jeho šachovnici.  Pretože to bolo presne to, čo pre neho znamenal .

Ale nemal by sa na tú predstavu upínať. Najskôr tú schopnosť vôbec nemá a potom bude sklamaný. Bude sa držať svojho starého plánu. Nech je akokoľvek neúplný.

„Zabudni na to. To nebude môj prípad.“ Povedal nakoniec nahlas. Susan pokrčila plecami, nehádala sa s ním.

„Takže, čo teraz?“ opýtal sa Chris.

„Ehm, kto vie? Môžeme robiť to, čo doteraz. Prehľadávať les.“ Rozhodol Harry.

„To znie ako dobrý nápad.“ Povzdychla si Susan.

„Susan, vieš o tom, že sa nesprávaš ako dieťa? Mal som kamarátku, ktorá bola ako ty.“ Usmial sa na ňu. Susan v jeho úsmeve hľadala posmech, no nenašla ho tam. Hľadel sa na ňu tak nejako.... láskavo.

„Prečo iba mal?“ opýtala sa ho. Harryho úsmev sa zmenil na smutný. Och, ako mu len Hermiona chýbala. Ona by mu vedela poradiť, vždy mu vedela správne poradiť.

„Je príliš ďaleko.“ Odpovedal vyhýbavo. Susan sa viac nepýtala. Harry začínal oceňovať jej podivnú vlastnosť, vďaka ktorej sa nevypytuje na niečo, o čom nechce hovoriť.

„Dobre. Tak teda poďme. Dúfam, že tu už nebudeme dlho. Je mi príšerná zima.“ Povedal Harry.

„Nemusíš sa báť, už tu nebudete dlho.“ Ozval sa odniekiaľ spomedzi stromov, mimo dosahu svetla, povedomý hlas. Harry a Chris, vynervovaný po boji s Kerberosovym potomkom, medzi seba behom okamihu vtiahli dievčatá a z bokov ich chránili.

„Odložte prútiky. To som len ja.“ Opäť sa ozval hlas a z tmy vystúpil známy čarodejník. Chýbal mu na tvári zdanlivo nezmazateľný úsmev, ale aj tak nebolo pochýb, že je to muž, ktorý ich poslal do lesa. Harry ani Chris však svoje prútiky nezložili.

„Ako vieme, že nie ste len ďalšia mytologická potvora?“ opýtal sa Chris. Čarodejník sa konečne usmial.

„To neviete.“ Povedal. Harry a Chris na neho ešte chvíľu mierili prútikmi, ale potom ich aj tak zložili. Čarodejník spokojne prikývol.

„Takto je to lepšie.“ Skonštatoval.

„Chyťte sa ma.“ Prikázal im pokojným hlasom. Štyria mladí ľudia sa na seba najskôr pozreli. Harry prikývol. A ostatní očividne dali na jeho slová a spolu s ním sa chytili čarodejníka.

„Cítim sa povinný varovať vás, bude to nepríjemné. Nepríjemnejšie ako obyčajné premiestňovanie.“ Varoval ich.

„Tak sa do toho pustite, nech to máme čo najrýchlejšie za sebou.“ Povedal Harry.

„Tak sa pevne držte.“ A skôr, než stihli nejako zareagovať sa premiestnil.

Hovoril pravdu. Skutočne to bolo strašné. Harry síce s premiestňovaním veľa skúseností nemal, vlastne žiadne, ale toto bolo až príliš hrozné na to, aby to niekto dobrovoľne podstúpil.

Bol to, akoby ho pretiahli cez kľúčovú dierku, natiahli na škripci, prevrátili mu vnútornosti na ruby, poliali ho vriacou vodou a vzápätí strčili do ľadu a nakoniec do neho pustili elektrinu.

Dopadli na voňavú zelenú trávu, ale to práve teraz nevnímali. Všetci štyria sa, aký dlhý, taký široký, zvalili na zem a nahlas oddychovali.

„Toto bolo...“ začal Harry.

„Strašné, otrasné, hrozné, odporné...“ nenechal ho dokončiť Chris.  

„Ten koniec nebol taký strašný.“ Povedal po chvíli Harry. Tie elektrošoky neboli ani zďaleka také zlé ako si predtým myslel. S odstupom mu to prišlo, akoby ho obklopila energia. Príliš silná a príliš veľa, tak veľa, až to bolelo.

„Myslíš tá ľadová sprcha?“ opýtala sa Susan.

„Alebo ten oheň?“ hádala Angela.

„Nie. Tú elektrinu, či energiu, či ako to nazvať. Nebolo to až také zlé. Len toho bolo priveľa.“ Ozrejmil.

„Čo je elektrina?“ nechápal Chris.

„Akú energiu?“ nechápala zas Susan.

„Ty si stihol vnímať aj čosi iné okrem tých nepríjemných zážitkov?“ zamumlala Angela.

„Cítil si nejakú energiu?“ opýtal sa odrazu hlas staršieho čarodejníka. Harry otvoril oči, aby sa mohol pozrieť do jeho tváre. Musel si zatieniť oči pred slnkom, ktoré presvitalo pomedzi oblaky.

„Ako je možné, že je tu slnko?“ nechápal.

„Cítil si pri presune energiu?“ zopakoval muž svoju otázku podivne napätým hlasom. Harry sa na neho zmätene pozrel.

„Zabudnite na to. Asi som si to iba predstavoval.“ Mávol nad tým rukou.

„Odpovedz! Cítil si energiu? Je to dôležité.“ Povedal muž, ešte naliehavejšie ako predtým. Tentoraz sa však zdalo, že stráca trpezlivosť.

„Aké to bolo?“ opýtal sa. Harry sa zamračil na jeho siluetu sklonenú nad ním oproti slnku, ale poslušne odpovedal.

„Bolo to, akoby ma pohltila energia. Nebolo to príjemné, ale ani vyslovene nepríjemné.“ Povedal. Muž prikývol, očividne uspokojený jeho odpoveďou.

„Teraz vstaňte. Je na čase zoznámiť vás s vašou novou školou.“ Ako šťuknutím vypínača sa z neho opäť stal ten usmievavý čarodejník.

„Ochrany okolo našej školy sú nesmierne silné. Okrem toho je škola chránená časovou bublinou, kým tu prejdú tri roky, vo vašom svete iba jeden. Namiesto každého z vás sa do vášho života dostaví jeden váš dvojník, o ktorého existencii budú vedieť iba vaši najbližší. Rozdelíme vás do troch skupiniek. Keďže ste sa, na váš pokyn, Harry, rozdelili do skupiniek, tak ste nám to podstatne uľahčili. K vašej skupinke priradíme ešte jednu. Dúfam, že budete s nimi spolupracovať aspoň spolovice tak skvelo, ako spolupracujete vy štyria. Pravidlá na našej škole nie sú príliš prísne, ale ich potrestanie sa trestá vylúčením. Za porušenie školského poriadku nie sú tu nijaké tresty. Porušenie pravidiel vám bude odpustené iba v tom prípade, ak sa vám podarí presvedčiť porotu o správnosti vášho rozhodnutia porušiť pravidlá. To sa však podarí v priemere tak jednému z päťdesiatich, takže by som si na vašom mieste nerobil priveľké ilúzie. Apolu s vami sa dostalo na našu školu dvadsaťštyri študentov. Budete tu študovať ako na každej inej magickej škole, avšak dôraz kladieme na predmety, ktoré sa zaoberajú vašimi prirodzenými nadaniami. U vás, Harry, to bude aj vaše nadanie na parselčinu. Parselmágia je napoly zabudnutý odbor mágie, ktorý v sebe však ukrýva veľkú moc.“ Harry aj muž ignorovali šokované pohľady jeho nových spolužiakov.

„Kerberosovho potomka ste zvládli poraziť na váš vek skvelo. Mohli ste ho aj uspať pomocou hudby, ale v tom prípade by sme na vás poslali ďalšiu skúšku. Mimochodom, ako ste vedeli o tej hudbe, Harry? Nemôžem povedať, že by to bola rozšírená vedomosť. A ten váš trojhlavý pes – akože sa to volal? Chlpáčik? – znie taktiež nanajvýš podozrivo. Budem si s vami musieť pohovoriť, spolu s riaditeľom. Samozrejme, z ničoho vás neobviňujeme, nemusíte byť nervózny. Riaditeľa taktiež mimoriadne zaujala vaša žiadosť o prijatie na našu školu, rád by s vami prediskutoval isté skutočnosti. Batožina vás bude čakať vo vašich izbách. Každý z vás má svoju vlastnú izbu, podobne ako kúpeľňu. Hrad obývajú aj absolventi našej školy, v tejto dobe už právoplatní Lovci. Sú v našich službách a vyžadujú si rešpekt. Ak im ho neposkytnete, majú právo získať si ho u vás akýmkoľvek spôsobom. Vy sami nesmiete začať nijaký súboj s nijakým Lovcom, avšak ak súboj začne on a bude pri súboji zranený, nebudete nijakým spôsobom potrestaný. Ak Lovca k súboju vyprovokujete k súboju a prehráte, budete potrestaný. Toto sa nevzťahuje na školský poriadok, Lovci už totiž nie sú študentmi.“ Všetci štyria ho pozorovali sklenými pohľadmi.  Boli na smrť unavení a napriek príjemnému slnku ešte stále do kosti premrznutí. A on od nich očakáva, že si vypočujú jeho siahodlhú privítaciu reč?

„Ako vidím, tak som vás zaujal.“ Povzdychol si.

„Moje meno je Jason Sean Clarckson a som vašim osobným majstrom. A toto,“ širokým rozmachom ruky ukázal na miesto za nimi, „je odteraz na dlhú dobu váš domov.“

Po jeho slovách sa všetci štyria konečne otočili chrbtom k ich novému domovu, ako to nazval ich učiteľ. Harrymu prebehla mysľou myšlienka, že jeho domovom je Rokfort. Vzápätí mu všetky myšlienky z hlavy vyfučali, pri pohľade na tú krásu.

Pred ich očami sa na zelených lúkach rozprestieral úchvatný a obrovský hrad. Nič krajšie ešte v živote nevidel, tento pohľad zatienil dokonca aj krásu Rokfortského hradu, jeho prvého skutočného domova.

Hrad z tmavého kameňa bol postavený ako pevnosť. Zo svojho pohľadu mohol vidieť dve obrovské brány, každá z nich bola otočená na inú svetovú stranu. Hrad mal taktiež dvanásť vysokých veží a množstvo okien. Aj z tej diaľky ho zaujali obrovské sochy drakov, ktoré akoby vychádzali z hradných stien. Boli z rovnakého tmavého kameňa ako celý hrad.

„Úchvatné, však? Je nazývaný aj Časový hrad. Má šesťdesiat tajných chodieb, tak ako má hodina šesťdesiat minút, dvadsaťštyri sôch drakov, tak ako má deň dvadsaťštyri hodín, 365 okien, tak ako má rok 365 dní a 4 brány, tak ako sú štyri ročné obdobia. Všetko to tvorí jeden celok, jeden hrad, jeden rok.“ Usmial sa nad ich užasnutými výrazmi a sám zaspomínal na ten deň, kedy on sám prvý krát videl tento prenádherný hrad.

A týmto odovzdávam štafetu Sam. Držím palce. J